herman

     Myslím si, že priateľstvo je to najdôležitejšie, čo existuje. Ako keby vzťah priateľstva nebol pozemského pôvodu. A ešte umenie, zvlášť hudba. Je to, to najmenej ľudské, čo som kedy poznal. Najmenej ľudské, ...to pre vlastnú skúsenosť. Tu osamotenosť cítiš, až keď toho niet. Akoby ti niečo chýbalo, ako kyslík, či voda. Bez priateľstva je to, ako v kóme, čo ti nedovolí dýchať, smiať a žiť, čo ti spadne na hlavu a zahluší ťa tmou, beznádejou a zhubnou samotou.

     Ak by nebolo priateľstva, zadusili by sme sa vlastným smradom z nudy a poznaného. Vzťah je o prevetraní vnútra, ako keď brúsiš nože. Nový vietor a svieže myšlienky, to je to, čo obohacuje, ako keď sa ryby medzi sebou trú. Nie, že by som si nedokázal nájsť priateľov. I keď som v dave, mám pocit, akoby som bol sám. V samote nie je múdrosť ani láska, aj starí filozofovia a majstri pera, ak boli sami, hrali sa so sebou, že nie sú sami. Vybájili vlastný svet plný lásky a hudby. A stanovili mu parametre, tomu virtuálnemu svetu vo vlastnej hlave. A dali mu šírku i dĺžku a stali sa jeho Bohom. A naplnili ho ľuďmi a overili si na ňom silu lásky. Shakespeare bol Hamlet, Ofélia i Buratino, bol čím len chcel. Dal im život i úsmev, keď po ňom sám smädil. Vykúpal ich, kedy chcel a zaplavil zlatom, keď sa mu samotnému nedostávalo. Topím sa vo svojich stokrát mozgom prehraných myšlienkach a pocitoch. Nič nové, všetko tu už bolo, všetko som skúsil, všetko som mal, ochutnal. A na mojom podnebí len blen a bôľ zostal. A hľadám všade, pod posteľou i na Googli. Môžem vás mať koľkých chcem. Ja nie som sám! Nie všetko, čo je však dovolené, je na vlastný osoh. Chce sa mi letieť ako vták, vyzlečený a voľný, ako malé nevinné dieťa. Nie na prechádzku, čo ťa spúta do konvencii prechádzajúcich, ...tých čo sa stále pozerajú. Ale vybehnúť slobodný a sám. Nie na chvíľu ale nastálo, byť jednoduchý a krásny, ...ako dieťa. Áno je ÁNO, nie je NIE!  Nedá sa, nejde to, som skazený, hlúpy a toľko prešpekulovaný. Hanbil som sa pred vlastnou slobodou, čo ma naliehavo volala, ...skúsil som sa jej zmocniť, keď všetci spali, ...záhradu mám dosť veľkú, ta sloboda na mňa kričala, hulákala ako sprostá, zmiatlo ma to veľmi. Hanba ta stará, dávna štetka z Edenu, čo behá s figovým listom a lepí nám ho na oči. Bolelo ma, keď som len tak s obnaženou dušou, ...pred vami. Lebo ak zhodíš zo seba všetko, odhalíš dušu a nie len telo. Telo je nič, je mŕtve a hnije, to len duša spieva žalmy, lebo žije. Chce sa mi zhodiť všetko a letieť ako vták nad mrakmi a poriadne sa porozhliadnuť, aby som ťa našiel, uvidel ako sedíš v tráve a pletieš pre mňa vence. Túžim ťa stretnúť a milovať, a cítiť vôňu tvojich vlasov. A potom ťa schytiť a roztočiť s tebou celučičký svet, ...a už nikdy ťa nepustiť, ...keď ja sa tak strašne hanbím.