herman

Všetko sídli v detstve. Všetka naša súčasná výbava, svetonázor, skúsenosť i sny. A ešte láska. Napriahajú svoje ruky, ako cez Alenkine zrkadlo, ďaleko, ďaleko do našej dospelosti a stále s nami kmášu, ako s dajakými drevenými panákmi. Sú hnusné a neodbytné, často nás v dospelosti dohonia. Skočia nám na chrbát a neodbytne sa hlásia o slovo.

Juraj bol úžasný. Už na základke sa za ním obrátilo každé dievča. Baby ho milovali, chalani mu závideli. Jeho športové založenie i jemnú antickú krásu. Spoločne a každý sám sme onanovali. Potreboval som ho. V tej dobe mi zomrela babka, mal som ju veľmi rád. Onánia ventiluje nielen sexus, ale aj city a hlavne smútok, akoby z vás pomaly odchádza, aby sa náhle v tom veku absolútnej nesmrteľnosti, takmer okamžite hlásil späť o slovo. Časom sa ma chcel Juraj dotýkať. Nepáčilo sa mi to! Ako ma náruživo a dýchavične hladil po prsiach. Akoby sa v tých intímnych chvíľach ponáral do nejakého iného, pre mňa nedostupného sveta. Jeho drzé a naliehavé ruky tu zostali, ale on celý akoby sa prepadol, niekam, kam som za ním viac nemohol - nechcel. Vždy som chcel aby sme veci robili spoločne. Bok po boku, plece pri pleci. Teraz som zostal úplne sám, ...a on kdesi ďaleko na druhom brehu rozpenenej rieky. Ústami sa v mrákotách prisal na môj krk a ja som si pripadal, akoby som sa topil, akoby som sa ocitol na streche obrovského a vysokého činžiaka, ktorý sa začal so mnou nebezpečne nakláňať. A pri mne, v tej nebezpečnej chvíli, zostali len jeho obťažujúce a zničujúce ruky. Sebe i jemu som rozkázal: Dosť! Cielene som sa začal Jurajovi vyhýbať. Začal ma ohovárať a špiniť. Vďaka nemu mi na dlhé roky prischla prezývka smraďoch.

     Tu a tam sme sa stretli v meste. Nikdy mi neodzdravil. Mal svoj život a ja som mal svoj. Ženy mám rád a obdivujem ich. Pre ich potrebu starať sa o svojich milencov. Zahlúšajú ich svojou bezhraničnou oddanosťou, starostlivosťou a láskou. A to tak silno, že máte neustálu túžbu pozerať sa na ich prsia a úsmev a plač. A čo je hlavné, počas sexu zostávajú vo vašom náručí navždy a plne. Neunikajú do iných vybájených svetov. Lásku prijímajú na oboch úrovniach, na ktorých sama Láska vysiela. I na tej telesnej i duševnej. Ak pre seba kradnú telo, či vašu životnú silu, nezostávajú nič dĺžne a vracajú i tie najdrobnejšie mince späť. Nemajú potrebu sa obohacovať. Pevne stoja na zemi, a za toto ich milujem.

    Pred niekoľkými málo rokmi nás práca zviedla s Jurajom dohromady. Spoločne sme pracovali na jednej správe, i keď každý pre inú spoločnosť, ktorú sme mali predložiť na ministerstvo. Pozval som Juraja na víkend k nám domov. Víkend nám mal stačiť na to, aby sme prácu úspešne zavŕšili. Boli sme v záhrade pod mojou obľúbenou hrušňou. Imelo nášho priateľstva a náklonnosti. Juraj sa na mňa pozrel a povedal:

„Ľudko, aj tak som ťa mal vtedy veľmi rád.“

Zmätene som si utieral spotené dlane o stehná.

„A už nemáš?“

Opáčil som. Juraj zabodol svoj pohľad do zeme a tíško povedal:

„Áno, mám.“

„Tak choď kúpiť do dediny rožky.“

Vystrelil som na neho. Nešiel. Za toto teplošov, homošov, gayov, hulibrkov, buzny nemám rád. Že oddeľujú lásku od všetkého ostatného. Láska nie je dezert. Je to korenie, soľ, čo sa používa na každé jedlo v kuchyni i v živote. Vynášajú lásku na priedomie,  jej však svedčí tmavá izba dakde vzadu v dome, kde sa odkladajú pochutiny, čo tak úžasne zlepšujú a dopĺňajú život. Keď v nedeľu od nás Juraj odchádzal, spýtal sa ma:  

„Ty si ma nemal nikdy rád?“

Na túto otázku som mu neodpovedal. Nedokázal by som mu asi vysvetliť, ako veľmi som ho mal rád. Čo pre mňa znamenal. Ako veľmi som, ako jedináčik, túžil po bráchovi, ako bol on. Že som túžil po jeho pozornosti, prítomnosti, úsmeve, po jeho dobrote, nehe i láske, ...nie však po tvojich násilnych, drásajúco túžiacich a smädných dotykoch, ...kamarát môj.