herman

     Včera som sa rozhodol, že pre rodinu nakúpim. Chcel som spraviť dobrý skutok, ...len tak. Ak raz odídem s tohto sveta, tak si moji blízki povedia: "a pamätáte sa na to, ako bol vtedy nakúpiť? ...toľko obety a lásky, ...to sa len tak nevidí!" Opíjal som sa touto myšlienkou, bol som sám so sebou spokojný. Len nechápem prečo moja polovička vo dverách tak márnivo zalomila rukami. Účinne som odmietol všetky jej protesty a pobral som sa do mesta.
    Žijeme na takmer dedinskom predmestí Trenčína. Tak, priorita je chlieb. Chlieb je základ, ...chlieb je všetko. Pár krokov od domu máme malý obchodík. Chlieb rascový, ...chlieb zemiakový, ...chlieb ražný, rožky, koláčiky. Nabral som toho asi za dve igelitky. Pred obchodom som sa postavil na autobusovú zástavku. Tam som sa zamyslel, ...prečo sa vlastne terigám do mesta s plnými taškami? Došlo mi, že som mohol tieto veci nakúpiť aj v meste. Nevadí aj majster tesár sa utne! Keď som stúpal po schodíkoch k vodičovi, udrela ma do hlavy ďalšia obsedantná myšlienka: A načo nám budú štyri chleby a to obrovské množstvo pečiva?  Sadol som si k oknu a stále spokojný sám zo sebou som sa rozhliadal po autobuse. Susedka Mráčková s Gašparovou sú tu tiež.

"Dobrý deň, kam ste sa vybrali?" opýtala sa ma Gašparka.

"Brý deň. Idem na nákupy do mesta, ...viete?." oznámil som dôležito.

Obe susedky sa významne na seba pozreli. Mám pocit že Mráčková si poklepala na čelo, ale možno sa mi len zdalo. Ešte som sa na ne usmial a zabodol som pohľad na asfaltku za oknom. Zaťal som sa. Problémy ma vždy naštartujú k činnosti. Ja vám dám. Myslíte si, že neviem nakúpiť? Toto horúčkovité odhodlanie ma pohýnalo z jedného obchodu do druhého. Naplnil som asi sedem veľkých igelitových tašiek. Ukájal som sa predstavou ako prídem domov a začnem v kuchyni na stôl vykladať poklady, ktoré som práve nakúpil. Zadúšal som sa blahom a spokojnosťou ako som to všetko zvládol. Sadol som si na zastávku a otvoril malú krabičkovú malinovku a spokojne som sa napil. Mal som ich plnú igelitku, ...rozhodol som, že odo dnešného dňa, sa bude u nás piť len toto. Tých "100%" na obale ma úplne dostalo. Pred zástavkou zastal autobus a unavene si odfúkol a zo syčaním otvoril všetky dvere. Ľudia doň nastúpili, ...len akási babička, vyzerala akoby bola z rozprávky, ...sa nemohla vyštverať na schodíky autobusu. Boli príliš vysoko. Vraj sú vždy vyššie, ...čím viac ste starší. Babička mala na sebe dedinské sedliacke šaty a v jednej ruke držala obrovskú nákupnú tašku. Rozbehol som sa za ňou. Z úsmevom som ju pozdravil a pomohol jej nastúpiť. Počkal som, kým si u vodiča kúpi lístok a pomalou, kačacou chôdzou sa pohla do útrob autobusu. Sadla si k oknu a usmiala sa na mňa. Bola ako z naozajstnej rozprávky. Sadla si a napravila si konce šatky pod krkom. Zakýval som jej a za zvukov odchádzajúceho autobusu som sa pobral k zastávke. No ako to všetko krásne ide. Na zastávke sedela mladá žena. Posadil som sa vedľa nej a spokojne som si dal ruky do vreciek bundy. Zrazu som sa strhol:

"A kde mám tašky?" Prudko som sa postavil

"Ja neviem kde, ...vy ste tu nejaké mal?" Opáčila žena, sediaca na lavičke.

"Áno asi sedem, nevideli ste niekoho, ...niekto ich zobral."

"Nikoho som nevidela." úsečne odpovedala mladá žena, ...v tú chvíľu som prestal pre ňu existovať.

Manželka sa ma na nič nevypytovala. Zo svojej pracovne som vyšiel za hodinu. Ako vždy i tento krát sa z kuchyne šírila omamná vôňa obeda.