herman

Stále ma máta séria článkov jedného blogera tu o krásnej cigánke,

           ...neustále na ňu myslím. Bolo to niekedy počas mojich rokov dospievania. Mal som nejakých trinásť a pár mesiacov k tomu. Ležal som na deke pri jazierkach pod vinohradmi. Ani neviem kedy pristúpila. Skôr som ju vytušil ako počul. Zdvihol som hlavu a rozhliadol sa. Jednou šľapou sa zapierala o kmeň stromu a chrbtom ho podopierala. Pozerala na mňa a usmievala sa.  Usmial som sa aj  ja.

„Ty si z Orechového?“

Spýtala sa. Iba som zahmkol. Odlepila sa od stromu a podišla k deke. Dopadla vedľa mňa.  

„Bývaš pri kríži?“

Opäť som zahmkal, trochu ma vyľakala jej blízkosť. Bola krásna, podľa mňa najkrajšia baba v dedine.

„Čo tu?“

Dostal som zo seba.

„Len tak.“

Stále sa usmievala a neustále si ma obzerala.

„Neukázal by si mi ho?“

Vyvalil som na ňu okále, ...hlavu som však nestratil a vytiahol som penis spod plaviek.

„Hmm, pekný je.“

Povedala neznáma čierna kráska a vystrelila z deky, ...a už bola na jednom zo stromov. Stála v jeho korune a smiala sa. Sloboda jej náramne chutila, akoby sa práve prebudila.  Potom zoskočila zo stromu a opäť zrazu ležala pri mne. Ľahla si na chrbát a zavrela oči, pusa sa jej mykala, čo zadržiavala smiech. Pomaly som sa k nej prisunul. Chcel som ju pobozkať. Keď som bol tesne nad jej ústami, vymanila sa z môjho objatia a už jej zase nebolo. Takto sme sa prekárali až do večera. Za celý čas som nedosiahol ani pusu, ...ani len objatie, ...nič. Potom sa ma spýtala na hodiny. Náhle zjújkla a, ...definitívne zmizla v lesíku.

Stretol som ju ešte v zime toho istého roka. Často som na ňu myslel. Bolo to na hasičskej zábave. Tam sa do naše party pustil obrovský cigáň. Keď už fakt hrozilo, že dostaneme poriadnu bitku od neho a jeho kamarátov, objavila sa zrazu ona. Odvádzala si toho obrovského chlapa, ako dajakého vola na porážku, Mierneho a krotkého. A detským  hlasom povedala:

„Toho nechaj, to je môj chlapec.“

...potom som ju už nikdy nevidel.