herman

 Jediný pevný bod v našej rodine v súčasnosti je Boh a naše spoločné nedeľné obedy. Všetko okolo sú len samé premenné, to je jediná istota ako kotva malej plachetnici, čo sa túla svetom svojich nudne sa opakujúcich týždenných turnusov. Keď sme vtedy pred rokmi so synkom osameli, sľúbil som mu veľa lásky, dotykov a naše nedeľné obedy. Odišla tesne pred štedrým večerom. Akoby nás vtedy vyhnala z prekrásnej snovej záhrady do pustiny plnej obrovskej samoty, neumývaných okien a tajomstiev programovania práčky a umývačky. Michal sa na mňa zahľadel a s očami plných sĺz, smútku a zmätku sa spýtal: „Tati, čo budeme jesť na štedrý večer?“ Nevedel som odpovedať. Vtedy nevravel o jedle, hovoril o pozornosti, opatere, atmosfére, a dotykoch, ktoré tak veľa pre neho znamenali.

A potom som ju stretol. Bola ako dajaká polozdivočilá víla, prehrabávala sa v kontajneri pred obchodom v dedine. Vravela, že nejaké železo do výkupu. Hore pod lesom mala malú pastušku na stračej nôžke. Tetka Radičových, bola však krajšia ako ta politička, ...mala rovných deväťdesiat. Ona je stvoriteľkou, patrónkou a bohom našich chutných nedeľných obedov, posledných rokov. Vždy v soboru si príde po peniaze a v nedeľu nám táto divožienka vypraví také kulinárske orgie, ...až ...nemám slov.

Aj dnes sa stôl prehýbal pod množstvom všakovakých dobrôt. Začali sme polievkou, chutným hovädzím vývarom s domácimi rezančekmi. Konečne aj Michal vybehol so svojej izby.  Obaja sme civeli na kopce rezňov na stole, na dve ohnivo červené prepečené kurence naplnené žltkastou plnkou, posiatu petržlenovými lístkami. Na druhej strane stola majonézový zemiakový šalát a na tácke po mame kopčisko zákuskov, kde prevládala ružová, žltá a biela farba.

„Mojžišovým včera vynášali žumpu, čo toľko kálajú, veď im ju vynášali len toť nedávno, ...čo sa už načisto zbláznili, toľko srať!“

Povedala teta Radičová. Vzal som z mysy kus kuraťa a plnky a delinu som prizdobil porciou zemiakového šalátu a podal som to Michalovi. Usmial som sa na neho. Zrovna keď som si naberal chutnú porciu božského pokrmu, babka zahlásila.

„Aj ta Marenčáková s Lučíkovou, že si tie dve kravy nedajú pokoj, ....viete čo som počula, vraj sa jej, ...no Marenčákovej s prepáčením vysrala na podlážky, ...to si teda moc dovolila. Ja by som jej dala, keby sa vykálala na moje podlážky, tak by som jej nakopla ten jej zasratý zadok, až by videla.“  

Obaja s Michalom sme sa natiahli za tou snežnou sladučkou krásou na maminej tácke. Opakovane som ponúkal babku Radičech ku stolu. Roky odmieta. Vždy odpovedala, že keď si ona raz sadne, umrie. Zákusky boli božské, ...jemné sladké, napučané a nebesky chutné.

„Tie mladé baby, ...tangáče, no počuli ste už niekedy o tom, ...veď sa im musia zapariť v tom tie one ...s prepáčením. Viete čo je to zaparenina a rovno tam, ...to aj taký doktor je v koncoch, viem o tom svoje, ....to nie je sranda.“

Michal pozbieral svoj riad a niesol ho cez halu do kuchyne. Starena sa na neho vrhla, naslinila si roh zástery a začala mu drhnúť malé znamienko na tvári. Chlapec zúfalo vyvrátil oči a preklopil ich smerom ku mne. Oči volali o pomoc.   

Obaja so synom sme sedeli na verande, keď vošla babka Radičech. Všetko mám umyté, ...pospratávala som a v sobotu prídem, aby som nakúpila.

„Dobre babička a ďakujeme.“

Michal sa pripojil k ďakovaniu.

„No jasné, však ja bude mať pokoj od roboty až v hrobe.“

Zahundrala babka. a stratila sa niekde pri vchodových dverách.