herman

V detstve som si ležiac v posteli v noci pozoroval jednu zo svojich rúk. Po nejakom čase obzerania sa mi začala ruka zväčšovať  a sugestívne sa začala ku mne blížiť a celá mi postupne puchla. Bolo to priam strašidelné.  Tento čudesný pocit sprevádzal zvláštny hukot. Bál som sa, ale stále viac a viac som na ruku čumákoval. Raz som to nevydržal a bežal som za matkou do kuchyne. S plačom vystrašený som jej porozprával ako ma po nociach máta moja  predstava. Matka sa prudko postavila a skríkla na mňa: „No ty budeš ako tvoj dedo. Blázon!“ A buchla ma po hlave. Opýtal som sa jej prečo. V jede na mňa kričala, že dedo mal rád aj ženy aj mužov a že holý často behal po záhrade, matka dopadla na stoličku v kuchyni a potom tichšie dodala „...a písal prenádherné básne“. Po desiatich poldecákoch sa postavil v krčme a vystrúhal taký sonet, že štamgasti ochlastovia náhle stíchli a nevedeli z neho spustiť oči. Keď dopili svoje aktuálne pivo, poutierali si oči a pobrali sa domov. Krčmár dedka zaprisahával, aby mu takto nevyháňal hosti, že nezarobí ani na slanú vodu. Všetky nakladateľstva v Československu dedka uháňali, aby s nimi podpísal zmluvu. Moja mama im hrdo posielala ukážky dedovej tvorby. Dedo nikdy nič nepodpísal a naďalej sa venoval svojim mileckým avantúram.  Bol som na neho pyšný. Po jeho pohrebe sa celá rodina rýchlo vytratila z cintera a ja som stal nad jeho truhlou spolu s robotníkmi, ktorí hrob zahadzovali zeminou.

Keď som sa vraciaval zo školy, vždy som sa bál okolo Pavlíkov, ...mali obrovského moriaka. Vždy si ma vyčíhol a keď som šiel okolo ich záhrady začal na mňa skákať.  Raz na mňa skočil, mal som osem rokov, spadol som a udrel som sa o múrik Pavlíkech  záhrady. Škaredo som si rozrazil hlavu. Bolo to na obrovské šitie. Pavlíkovi museli z moci úradnej moriaka zabiť a zjesť. Bolo mi to ľúto a výčitky ma sprevádzali ešte dlhé roky.

Zuzka bola ako anjelik, nádherná a blonďavá. Vždy keď sa smiala počul som náš kostolný chór. Keď nás nik nevidel, cestou zo školy, vodili sme sa spoločne za ruky.  Ukázala mi ju a aj ja som jej ho ukázal. Chcela sa ho dotknúť, tak som jej dovolil. Jej by som dal všetko na svete. Často sme si sadli do trávy vedľa cesty. Vytiahla čítanku a začala z nej nahlas čítať. Pozrel som k nebesiam, to tie anjelské zvony. Dokázal by som ju pozorovať a počúvať celé hodiny. Raz sme zase šli spoločne zo školy. Držali sme sa za ruky. Zrazu Zuzka dvihla jednu nohu a prdla si. Bolo to silné a dlhé.  Zastal som, ako prikovaný, nebol som schopný sa pohnúť, aj keď som strašne chcel. V ten večer som dostal vysoké horúčky. V noci prišla víchrica a porúcala kopec stromov v našej dedine. Ľudia dlho hovorili o tej kalamite.

Matkin talent zabila práca doma i na družstve a tatkov chľast. Raz som ju videl ako umýva riad. Nečakane nabrala ľahučkú, belostnú penu zo drezu a dvihla ruku proti svetlu lampy v kuchyni. V tej chvíli vypadala ako primabalerína, ...povedala: „môjbože, to je nádhera!“ Potom prišiel otec z krčmy a zmlátil ju.

Keď bol Michal malý mohol som ho stískať, objímať, hladkať po vlasoch, ...dnes mi to už nedovolí. Je to starý cap. Keď ho chcem pohladiť, odsotí ma a zagáni na mňa, akoby som bol jeho najväčší nepriateľ. Už si plánuje svoj čas a najnovšie vymyslel, ...mal len toť osemnásť, keď vraj bude potrebovať peniaze, že mi len zavolá a ja mu intenetom prevediem na jeho účet príslušnú čiastku. Takže je stále menej a menej času doma.

Niekoľko rokov hrám na burze. Zo svojim poradcom sledujeme hlavne americké fondy, ...sčasti i tie európske. Teraz počas krízy je to dokonca o dosť lepšie. Bolívijské developerské firmy ma zabezpečili na mnoho rokov dopredu. Podarilo sa mi nakúpiť veľké množstvo akcii a predať ich na opačnej strane zemegule. Vynos z tohto obchodu som sa rozhodol zdaniť ako jednorazový príjem. Pracovníčka na daňovom úrade odpadla, potom čo som jej podal priznanie a šéf berňáku mi dokonca spravil kávu. Okrem peňazí, nemám absolútne nič. Všetko som už stratil. Som úplný žobrák.

Buď ku mne milostivý, bože.

(Vaše reakcie si tentokrát pozriem neskoršie.)