herman

„Ty si ten nový redaktor? No aby si sa nesťažoval na nedostatok roboty, ...choď na Lomonosovú ulicu, hlásili nám z policajnej zvodky, že tam nejaký nešťastný syn dobil svoju matku. Vyspovedaj susedov z baráku, ti vedia viac, než celý slávny policajný zbor dohromady, ...a niečo zaujímavého z toho zbúchaj. Pôjde to na titulku.“

Susedia toho moc nevedeli. V kancelárii som si prezeral nejaké staré čísla našich novín, keď ku mne vtrhol šéfredaktor.

„Preboha, to čo je?“

Zreval na mňa šéf.

„Chcel som z toho mordu len zopár faktov a nejaké výpovede susedov nič viac. Ty nám chceš asi tie noviny maľovať, ....Picaso. Veď ty si z toho vraha spravil obeť spoločnosti, ktorá, mu vraj od mala vymieňala plienky a miesto tých zašpinených mu zase len podstrčila zasraté. A ten chlapec vraj od mala cucal zradné mlieko spoločenského nezáujmu plné horkého a nestráviteľného blenu v rozdielnosti prístupu k rase a vzdelaniu.“

„Ja si za tým stojím.“

Povedal som hrdo. Šéf si ma nevšímal a kričal ďalej.

„No a potom si zaútočil na skorumpovaný a prehnitý policajný a súdny systém. Vraj majú všetci do čela vpálené znamenie viny. Potom si sa pustil rozoberať ako veľmi blízko je od zločinca k policajnému riaditeľovi. Preboha veď my sme len malý bezvýznamný plátok.“

„Ale pravda je univerzálna.“

Povedal som opatrne. Šéf si ma opäť nevšímal.

„No a nakoniec v poslednom odseku si nechal babku zázračne  obživnúť a ta celé dobitá, spuchnutá, s modrinami po tele, obvinila slovenský školský systém, konkrétne školskú psychologičku, ktorá nedokázala účinne podchytiť detskú hyperaktivitu jej nevinného syna. Nakoniec, ...ako ty píšeš, starena poslala do horúcich pekiel ministra školstva a na samotný záver sa prebodla celospoločenskou ľahostajnosťou a ostrím nelásky a všeobecnej nevšímavosti, čoraz viac sa rozmáhajúcej, ...a skántrila sa. Pred tým však nezabudla k podobnému činu vyzvať všetkých slušných ľudí! Preboha, ...Ľudo, takto sa noviny nerobia. Toto predsa nemôže ísť do tlače. Chcem len suchú reportáž s faktami. Použil si tam tisíce metafor a literárnych prostriedkov, ktoré ani nepoznám a to šéfujem tieto noviny tridsať rokov, ...do kelu.“

„Ja sa posnažím.“

Zahuhlal som si takmer pre seba. O poznanie tichšie mi šéf povedal:

„Prosím ťa, na meste sa zišli poslanci, aby navýšili mestský rozpočet. Dones mi len suché čísla, koľko peňazí na školstvo, zdravotníctvo a kultúru. Drobný článok s faktami o navýšení rozpočtu, ...rozumieš?“

Doslova mi visel na perách.

„Jasné šéfe.“

___________________________

„Ideš niekam na obed?“

Spýtal sa ma môj nový šéf.

„Sem naproti.“

Povedal som.

„Idem s tebou, aspoň sa porozprávame.“

Zdal sa mi nejaký mrzutý.

„Dobre.“

Súhlasil som.

Ako sme si sadli a objednali jedlo, ihneď sa rozhovoril.

„Počúvaj, takto fakt nie. Veď ty si ako dajaký, ...ten, ....Picaso, či čo. Ty nám chceš tu tie noviny maľovať? Veď som chcel len pár čísel zo zasadnutia mesta.“

„Veď som ich poskytol.“

Bránil som sa.

"Poskytol? Na položku 12 miliónov na investičné akcie si reagoval: 12 miliónov - jeden milión na každého apoštola, i na toho zradného milión jeden a ešte 30 strieborných k tomu. Aby ľudia lovili fakty v nánose prirovnaní k dravej a nenažratej zvery a hneď na to  skepsy a hneď romantizmu? To všetko by šlo, ...máš svoj štýl ale navrhovať, aby sa poslanci mesta vyberali podľa veľkosti vtáka, Vraj takto by v tom bol aspoň nejaký systém a kľúč. Vraj ten súčasný kľúč je aj tak netransparentný a skorumpovaný. ...to nemyslíš vážne. Veď ja s nimi žijem tu v jednom meste a denne z nich niekoho stretávam. Vieš o tom, že ty si odstavil tretinu mestského parlamentu?

Spýtal sa ma šéfredaktor.

„Myslíš ženy, poslankyne.“

Nervózne niečo začal hľadať. Vytiahol peňaženku a vybral z nej tisíckorunu. Zavrel peňaženku a zase ju otvoril a vytiahol druhú tisíckorunu a hodil ju na stôl. Zavolal čašníčku a zaplatil účet. Vstal od stola a pohol sa ku dverám.

„A v redakcii sa mi viac neukazuj.“

Na kraji pomáham organizovať kultúru v našom regióne a tak sa s mojim bývalým šéfom často stretávame. Na jednej akcii mesta bol sťatý, ako sa vraví „pod obraz boží“. Dlho som cítil jeho pohľad na sebe. Potom z rachotom odsunul stoličku a zreval do preplnenej sály:

„Ľudo je najväčší, ....ten, ...Picaso na celom tomto posratom Slovensku.“